Po pristaní na európskej pôde v Amsterdame som naplno pocítila význam Schengenu a najmä to, čo znamená byť Európankou. Boli sme ešte síce ďaleko od skutočného domova, no napriek tomu som sa cítila ako doma. V bezpečí a istote, že sme medzi svojimi ľuďmi. Dlhý desaťhodinový let sme skoro celý prespali.
Ah! Nech nezabudnem! Spomínala som niečo v tom zmysle, že nás nezvyčajné situácie vyhľadávajú akosi samé od seba. Neviem či to je tým, ako Zuzka začala náš výlet, keď nás v prvý cestovný deň skoro vyhodili v Margecanoch z vlaku, pretože nemala občiansky preukaz. Vlastne všetky vtipné momenty, ktoré sme zažili, vedú k Zuzkinej osobe. :-D Posledný deň v Kórei nebol výnimkou. Imigračné oddelenie nechcelo Zuzku pustiť do ďalších útrob letiskovej haly. Teta úradnička priložila Zuzkin pas asi trikrát, no počítač s týmito údajmi nebol celkom spokojný. Tak úradnička použila kolegov počítač, ktorý pre zmenu vyhodil nejakú divnú tabuľku so Zuzkinou fotkou vedľa. Nasledovalo akési vysvetlenie/nevysvetlenie, že Zuzka musí ísť na imigračné oddelenie niekde vedľa.
Môj pohľad na túto situáciu z bezpečnej vzdialenosti už za imigračným bol asi takýto: "nejak dlho už na Zuzku čakám, pozriem jej smerom, nechcú jej vrátiť pas a poslať ju ďalej za mnou, Zuzka bledne, Zuzkin vydesený výraz, posielanie Zuzky niekde mimo radu, ľudia s výrazom podozrenia sledujú Zuzku, snaha udržať očný kontakt, ďalší úradník berie Zuzke pas a niečo jej vraví, ešte viac vydesený výraz na Zuzkinej tvári, po chvíľke úradník vracia pas, vyblednutá Zuzka kráča ku mne, mám chuť si zapáliť cigu".
Zuzkin pohľad na túto situáciu: "prečo jej to nechce počítač načítať, prečo tak na ňu úradníčka pozrie, divná tabuľka po kórejsky, prečo ju posielajú niekde mimo, všetci cestujúci zazerajú, krvný tlak stúpa, strach z kórejského väzenia a železných pút, ďalší kórejský úradník vraví, že si má sadnúť a počkať, to sa musí skončiť väzením určite, najprv bude telesná prehliadka, bude to aj v správach, úradník podáva pas, rýchly presun čo najďalej od imigračného, chuť dať si čokoládu".
Dokopy to trvalo možno desať minút, ale to stačilo na to, aby sa Zuzka videla v kórejskom väzení a ja, ako hľadám právnika na slovenskej ambasáde v Soule.
Zvyšok cesty už prebehol hladko, bez stresu. Škoda!
Kórea bola zážitok, na aký sa nezabudne. S dobrými aj so zlými situáciami. Nepotrebujete milióny na to, aby ste mohli cestovať. Stačí naozaj chcieť a byť trpezlivým.
Poradím vám jednoducho. Treba vidieť svet!
Na záver sa chcem poďakovať všetkým, ktorí naše dobrodružstvo poctivo sledovali, komentovali a za vaše sympatie, milí čítatelia. Pokiaľ sa aj vy rozhodnete navštíviť Kóreu, rady vám poskytneme všetky užitočné informácie. Ďakujem aj vám, milí rodičia, že ste nás na takú cestu pustili. A jednoducho aj za to, že ste najlepší rodičia na svete! Chcem sa ešte poďakovať tebe Zuzka, pretože bez teba by sa tento sen nikdy neuskutočnil. Si úžasná kamarátka a tvoje cestovateľské schopnosti sú na nezaplatenie. Ani raz počas nášho cestovania som nemala pochýb, že som so správnou osobou. Dúfam, že si splníš svoj ďalší cestovateľský sen. ;-) Veľké kamsahamnida! Posielam pusu a silné objatie! :-*